Založ si blog

Koniec týraniu

Mal som 17 rokov a už som v ústave nejaké tie roky pobudol zo systémom v akom  som vyrastal som si zvykol. Jediné na čo som si ale zvyknút nevedel, boli hnusné ponižovania deciek a týranie.

Jedného dna k nám prišla do zamestnania vychovávateľka, ktorá bola svedkom rôznych týchto zlých a krutých činov vychovávateľiek. Volala sa Hana a vedeli sme že sa konečne posunieme dalej. V tej dobe som ale ani netušil ako daleko zájdeme zo spoločnými silami.

Písal sa rok 1999 a okrem bežného režimu ako je škola poobedne aktivity večerná hygiena a spánok, sa to korenilo stále nejakým novým prípadom nejakého telesného trestu alebo fizického napadnutia jedného z naších mladších rovesníkov.

V poslednej dobe sme prachádzali štádiami pomsty a kedže sme už mali nejaký ten vek, mohli sme aj niečo ako skupina spraviť.

V dobe ked sme už už chceli niečo robiť s nami uvažovala veľmi intenzívne aj vychovávateľka Hana, ktorá už nemohla pozerať na tento spôsob výchovy.

Pre začiatok začala zhánať deklaráciu práv dieťaťa, ktorý neskôr zohnala a vycapila na nástenku pred riaditelnu. Po čase začala zbierať decká ktorým sa nepáčil tento systém výchovy. Bolo nás prevažne šesť a neskôr nás bolo viac ako dvadsať.

A keď nás už bol dostatok začali sme bojovať.

Počas pooobedia sme mali možnosť chodiť do rôznych krúžkov ktoré nás bavili. Jeden z nich bol kružok Hanky A volal sa komunikačný krúžok. Tento krúžok bol len zámienka ako sa počas poobedia stretávať a plánovať kroky voči týraniu. Čo ostatné vychovávateľky ani len nevedeli.

Na krúžkoch sme preberali udalosti za posledný týžden, plánovali ako proti tomu zasiahnúť. Zo začiatku som mal stále pocit, že je tento krúžok zbytočný lebo sa na nom len rozprávame a začíname nenávidieť všetko okolo seba. Neskôr nás napadlo že ak sa chceme pohnúť dalej, tak sa nemôže všetko nechávať len v skupine, že takéto niečo treba nejakým spôsom podať aj von na správne miesto. dlho sme uvažovali ako to spraviť a kam by sme to mohli posunuť dalej. O pár týždnov, keď sa už situácia a nenáviť k vychoškám, ktoré stále mlatili a telesne týrali decka stupnovala, sme konečne prišli k riešeniu. Hanka nám nechala jeden fotoaparát a začali sme fotografovať zmlátené a klačajúce decká, ktoré boli radi že ich niekto fotí bez toho aby vedeli že ich nefotíme, kôly tomu že budú niekde na fotke, ale kôly tomu že sa niečo stalo a potrebujeme mať dôkazy o tom ako prežívajú tresty a bitky na účely dokázania týchto hanebných činov.

Raz ked sme mali už dosť dôkazov, sme sa stretli na krúžku a  začali si prezerať fotografie,  ktorých bola Hana  zhrozená a mi sme čakali ako bude reagovať, pretože sme vedeli, že toto len tak nenechá, z toho dôvodu že aj ona zažila zlé chvíle svojho manžela, ktorý ju tahal schodami svojho domu za vlasy pred deckami. Takže kto nezažije nevie, ako nám stále opakovala.

Keďto už nevydržala postavila sa pred nás, rozkazala nám sadnúť si a vravela:  Ešte stále chceťe spraviť niečo? hm? neodpovedali sme, lebo sme vedeli že je to jej emocionálný prejav  a nie otázka. Stále s tým chcete niečo robiť?? Pozrite sa na tie fotky, na to ako v tomto ústave žijete, ako si neviete nijako pomôct, ako sledujeťe bitky svojích kamarátov ako sa cítite?? lebo ja sa cítim momentálne otrasne a je mi zle z toho ako daľeko dokáže niekto zájsť. chvíľu bolo ticho po minute sa Hanka ozvala. Uvedomujete si aký ťažký boj nás čaká?? čím všetkým prejdeme?? Uvedomujete si, že ked mi skončí pracovná smena, tak budeťe vystavený rôznemu nebezpečiu?? budeťe ponižovaný a stále vám bude niekto niečo vyčítať?? Ano sme si toho vedomí, sme každý jeden z nás povedali. Ale ked mám pravdu povedať neviem či sme o tom boli po tých rokoch týrania presvečený.  Ale išli sme do toho, však sme nameli čo stratiť len zvýtaziť alebo prehrať.

Na druhý den sme začali konať začali sme konečne všetko komentovať, sledovať a každý jeden krik na dieťa sme dokázali nahlas obrániť, čo sa vychškam nejako nezdalo, lebo boli zvyknuté že je každý ticho a nikto nikoho neobranuje. Začali sa preto intenzívne brániť a vrtat v krúžku zo záujmom čo sa asi preberá a čo rieši.

Po čase zistovali postupne že všetko čo sa tam preberalo bolo všetko o zmenách režimu o tom ako už nechceme nikoho vydieť zbitého a klačajúceho niekoľko hodín. Samozrejme konečne zistili čo sa deje, že proti nim niekto spriada plán a že sa začína boj. Nebolo im jasné ako je možné že decká odchádzajú z ich krúžkov a prechádzajú do kružku Hanky, ktorá konečne cítila, že to má zmysel.

Po mesiaci nás bolo tridsať a to už bol počet, ktorý nám zabránil robiť všetko potichu. Začal sa boj medzi vychovávateľkami a deckami. Všetko čo vychošky urobili bol ich omyl, lebo ked niekoho vytrieskali, boli sme tam a neskôr už ustupovali.

Neuveríte, ale po troch mesiacoch sa telesne tresty znížili o polovicu ale začal sa verbálny boj. začali nám vyčítať že máme aj svoje povinnosti nie len práva ako je uvedené v deklarácií práv dieťata,z ktorou sme verejne vychádzali. Boli sme strašne unavený ale bez podpory jedného a viacerých sme to zvládali aj keď boli situácie kedy sa stále vracali tieto praktiky späť a hlavne na sedeniach a prestávkach ktoré sme mali stale o stvrtej do pol piatej.

Aby sme si pripomenuli z predchádzajúcich člankov, hlavný akteri boli tri vychovávateľky ku torým sa neskôr pridali dalšie tri vychovávateľky.

Na prestávkach boli zároven veľke debaty a verbálne boje. vedúca výchovy sa nás pýtala čo mame proti nej, nadávala nám, do cigánov, aj ked sme neboli volala si nás postupne a fackala ale aj to vedela koho, kričala na nás ako sme zmanipulovaný a že ak sa neukludníme budeme mať veľmi zlé obdobie. Ale mi sme ho mali stále takže tie vyhrážky na nás nejako nezaberali. Do krvi sme sa hádali. vychádzali sme zo sedeniach z červenými očami.

A takto sa to točilo dookola a dookola …..

 

Personál a jeho zákutie

05.11.2013

Pracoval som v nemocnici nejaký čas keď som neskôr začínal objavovať všetky vlastnosti svojich kolegov.. tento štát sa nikdy netajil úplatkami a ničím čo k tomu patrilo ..... Ja sám osobne viac »

Práca nemocnica personál pocity

05.11.2013

Po škole som nastúpil rovno do práce bez ohľadu na to, či boli prázdniny alebo nie. Nastupoval som 3 júla do jednej nemenovanej Bratislavskej nemocnice rovno na operačne sály. S veľkým záujmom viac »

Tu v škole si kráľ ale vonku budeš nula

03.05.2013

Počas školskej dochádzky som študoval na učilišti ktorý som spomenul už v predchádzajúcom článku. to že nás vytrvalo pripravovali do života bolo veľmi dôležité a dokonca nepovinné čo viac »

Turecko, letisko

Kim Čong-nam zomrel do 20 minút po otrave neurotoxínom

26.02.2017 10:16, aktualizované: 11:05

Brat severokórejského prezidenta Kim Čong-nam zomrel počas 20 minút od chvíle, čo ho 13. februára na letisku v Kuala Lumpur otrávili.

Nemecko, utečenci, protest

Nemecko zmenilo prognózy, očakáva dlhodobý nárast migrácie

26.02.2017 10:10

Celkový počet migrantov v Nemecku dosiahne podľa očakávania každý rok hranicu 200 000, a to v najbližších rokoch.

Kanada, Quebec, streľba, mešita,

Auto vrazilo do davu v New Orleanse, 28 zranených

26.02.2017 09:14

Najmenej 28 ľudí utrpelo v sobotu vážne zranenia v americkom meste New Orleans, keď auto vrazilo do davu, ktorý sa prizeral karnevalovému sprievodu.

Neil Gorsuch, trump

Trumpov 'boj' proti médiám pokračuje. Nepríde na tradičnú večeru s novinármi

26.02.2017 08:45

Prezident Trump sa nezúčastní na tradičnej slávnostnej večeri Združenia spravodajcov Bieleho domu (WHCA), ktorá sa každoročne koná vo Washingtone.

expres3

Venované dvom najdôležitejším ľudom v mojom živote aj napriek tomu, že ani len netušia že nimi boli.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 18
Celková čítanosť: 18306x
Priemerná čítanosť článkov: 1017x

Autor blogu

Kategórie