Dvojitá strata

Olovrant s príchuťou strachu

Bola zima, asi január a my sme trávili skoro všetky víkendy len v domove. Vychovávateľkám sa nechcelo s nami ísť aspoň do areálu ústavu, pretože im bola vždy strašná zima, a vystávať na rohu ihriska ich maximálne nebavilo. Mnohí si to nevedia ani predstaviť, ale v ústave v ktorom som bol, sme sa museli pohybovať po skupinách a nebolo nepripadalo do úvahy, aby sa  čo i len jeden chovanec od svojej skupiny rozdelil. Keď sme mali ísť von len do areálu domova, tak sme museli všetci. Keď sme mali ísť pozerať telenovelu dve hodiny pred večerou , tak sme museli, pretože si to vychovávateľky doslova rozkázali kvôli tomu, aby im neušla ďalšia časť. Nikdy to nebolo o nás, ale o nich. V skratke, všetko  sme museli robiť po skupinách.

 

Jedného dňa v čase olovrantu

Rozdelenie stravy v domove prebiehalo tak, že sme mali klasicky raňajky, desiatu, obed, olovrant a večeru. Neskôr sa podľa nejakého nového zákona pridala aj druhá večera. V podstate sme mali päť krát stravu podľa zákona. Úprimne.. nie každý ju mal, pretože ak niečo pokašlal , pobil sa alebo niečo iné  , ten obed, večeru nemal,  lebo nebola pre každého!  Musel si všetko to jedlo počas dňa zaslúžiť.

Jedného zimného dňa sme robili všetko podľa režimu ako vždy. Bol víkend a teda samozrejme že bol ten režim oveľa voľnejší a tak sme si aj pospali do tej ôsmej ráno. Budíčky vždycky prebiehali otvorením okna, krikom, alebo vedrom studenej vody. Na tom sa nič nemenilo, či to bolo počas školského dňa , alebo víkendu. Vedeli čo na nás zaberá no najviac sme sa asi báli toho , že si večer v ten deň ľahneme do postele, ktorá bude aj s nami plávať a tomu sme sa radšej chceli vyhnúť. Donucovacím prostriedkom sme museli podľahnúť len pre to, aby sme prežili.

Ráno sme sa naraňajkovali a po raňajkách sme sa rozdelili v jedálni vždy do výchovných skupín. V doobedných hodinách sme boli každá skupina v jednej spoločenskej miestnosti, ktorú sme mali vyhradenú od prvého stupňa až po najstarších na jednej chodbe. Nebolo prípustné, aby niekto zo spoločenskej miestnosti odišiel. Bol by z toho veľký problém, brali to vychovávatelia za útek a patrične by nám to zrátali.  Ich úlohou bolo počas doobedia udržať skupinu pohromade bez toho, aby sme chodili z jednej miestnosti v skupine do druhej. Niekoľko krát som zatúžil prísť pozrieť skupinu , v ktorej boli moji kamaráti, no nikdy mi to nebolo umožnené a verím, že som nebol sám. Musel som sa totižto spoliehať aspoň na to, že sa podvečer aspoň všetci stretneme pri nejakej spoločnej aktivite, ako bolo pozeranie telenovely , keďže areál domova a klubovňa, bola spoločenská aktivita, pri ktorej sa vychovávateľky stretávali a spolu pletkovali a akože napomínali každú štvrť hodinu niekoho, aby sedel slušne na tej drevenej nepohodlnej stoličke , aby sa pozeral pred seba, tam je predsa televízor a aby pomaly prestali aj dýchať, pretože ak niekto dýchal hlasno, z dôvodu prechladnutia  ako je nádcha, tak to nikoho nevyrušovalo, len naše vychošky, ktoré sa potrebovali sústrediť na danú časť telenovely.

Boli sme pri týchto spoločných činnostiach a ja som si zapamätal všetky časti telenovely: Keď budeš moja, Rosalinda, Divoký anjel a podobné iné telenovely. No hlavné bolo, že sme boli spolu všetci.  A to som považoval vždy ako taký ruch v mojom víkendovom dni vrátane stretávania sa v areály domova na ihrisku.  No keďže bola zima a vychovávateľky nemali prečo stáť v zime na kraji areálu , tak nás vždy v zimnom počasí nahnali do klubovne. Bolo to pre nich jednoduchšie. Boli v teple, boli po kope a teda mali celé osadenstvo ústavu v jednej miestnosti, ktorá bola skutočne veľká a vybavená presne na počet miest.  No zabudli občas na to, že to čo sa páčilo im, sa nemuselo páčiť iným..

 

Jolana

Jolana bola dieťa , ktorá k nám prišla v neskoršom veku. Po nejakom čase dosiahla vek 17. Bolo zaujímavé ju sledovať, pretože som sa snažil vždy identifikovať jej chovanie. Jej chovanie v jej veku rozhodne nezodpovedalo nič. Vždy bola pre mňa zaujímavá, pretože som si úprimne nevedel vysvetliť , ako je možné že som skoro za pár rokov v jej veku , a ona má to správanie úplne iné. Vecne som rozmýšľal nad tým, či sa budem správať v jej veku rovnako , a každým jedným jej chovaním som mal strach sám o seba. Bál som sa, že sa dožijem 17  rokoch a budem rovnaký ako Jolana. V skutočnosti som to pochopil samozrejme  až neskôr , no obával som sa úprimne o svoje zdravie no  pochybnosť ma ťahala k rozmýšľaniu čo ak. Jolana bola veľmi výbušná a zakaždým keď sa jej niekto v okolí nepáčil , tak sa hodila na zem a dostala nervový záchvat. Nikdy sme sa k nej nepribližovali , pretože bola mohutná a báli sme sa, že nám tým , že sa krúti na dlážke od jej nervov môže ublížiť.

V podstate sme na tie jej záchvaty boli zvyknutý a ona sa vždy na dlážke nejako otriasla, zistila že jej nikto nevenuje pozornosť a tak časom len s jemným plačom na zemi prestala. Niekoľko krát sa to opakovalo a vždy sme vedeli ako to začne ešte pred tým než sa hodí na zem. Jej stavy sme dokázali akceptovať, pretože bola tak robustná , že sa s jej kopancami na zemi , dokázala ubrániť každému jednému vychovávateľovi , ktorý mal službu a teda aj oni vedeli že sa možno časom ukľudní a že vstane a zaradí sa do nášho ústavného režimu. No jedného dňa sa tak nestalo, a jej nervový záchvat zastavil brat vedúcej výchovy , ktorý si myslel , že pomôže svojej sestre a raz a navždy to ukončí.

Boli sme v klubovni, a pozerali telenovelu, keďže účasť bola povinná a naše vychošky nechceli zmeškať ani jeden diel. V tom čase pracovala aj vedúca výchovy , ktorá mala na starosti staršiu skupinu detí. No bola tam aj so svojím bratom Ivanom , ktorý sa občas zastavil , keďže sme bývali v malom meste. Všetko bolo v poriadku až kým Jolana neprehlásila, že sa jej telenovela nepáči a že chce prepnúť na iný kanál.  Ivan hneď zareagoval, a povedal jej násilnícky , aby bola ticho a pozerala pred seba na obrazovku. Jolana sa začala kývať a padala pod stoličky. Jej nervový záchvat práve začal a všetky tie stoličky začali naokolo lietať . Ivan už teraz mal  dôvod k tomu, aby jeho práca , pre ktorú prišiel začala. Cez stoličky ju vyviedol pod krkom von na chodbu a surovo ju kopal do oblasti brucha tak, že sa pár krát nadýchla a pokračovala oveľa intenzívnejšie. V tom sa Ivan nahneval a začal ju kopať do hlavy, končatín a stále do brucha.  Jolana sa niekoľko krát vyvracala na chodbe a pokračovala ďalej .. metala svoje veľké nohy na vôkol a Ivan na nej sedel a rozdával jej neskutočné údery na tvár až kým nezamdlela od bolesti. Pamätáte si príbeh Martiny ? Ona zamdlela tiež ..

Ty špina tučná cigánska

Ja ta naučím poslúchať .. ty odpad po—ný nepotrebný. Počas bitky boli toto jeho slová a vyžíval sa v tom. Stál som ako obarený a nedokázal som povedať pol slova. Vychovávateľky boli na boku a hlavou mu pritakávali, ako krásne zvládol nervový záchvat tohto decka. A že teda brat pomohol svojej sestre vedúcej výchovy vyriešiť násilne problém , ktorý ju ťažil v rámci rešpektu k nej a chodu celého jej impéria.. No zabudla na to, že takto sa to nerobí..

 

Olovrant

Áno. Tesne po tomto incidente bol čas na olovrant a nebudem klamať. Boli sme hladný, vynervovaní a strašne vystrašení . My sme totižto museli počas priebehu celej bitky, po tom čo si Jolanu zobral pod krk Ivan na chodbu rýchlo upratať stoličky, sedieť na nich , pozerať pred seba na obrazovku a tváriť sa, že sa nič nedeje. Počuli sme všetko a je pravda, že mnoho mojich spolubývajúcich mali problém vôbec dopozerať telkáč. S potom na tvári nevedeli poriadne ani dýchať , lebo sa báli, že im iná vychoška počas incidentu uštedrí odzadu facku.. V čase keď všetko skončilo, kuchárka doniesla na tácke sto krajcov chlebu s pomazankou a všetky skončili hneď ako odišla v koši.

Ivan nám ich proste vyhodil a povedal nám , že nedostaneme olovrant , pretože nerešpektujeme vedúcu výchovy a že sme len odpad spoločnosti , kde je škoda vôbec  niekomu ako sme mi dávať jedlo. Vraj sme boli cigáni a neviem čo všetko povedal, pretože tak nejak sme si na tie ich názory od dospelých začínali zvykať . Neostávalo nám nič iné ako čakať na večeru. Jediné čo som už dopredu vedel bolo to, že Jolana ju určite nedostane.

 

Kde skončila?

Jolana ležala na studenej chodbe nejakú dobu, kým si po ňu prišla zdravotníčka, ktorá zhodou okolností bývala hneď pod ústavným zariadením. Samozrejme že záznam o tom nebol a všetko sa vyriešilo interne. (riadime sa pravidlom: s ústavnými deckami si robte čo chcete, no týždňové a denné deti nechajte napokoji)  Veď bol víkend , nebol tam nikto , dalo sa všetko , a nedaj bože že by sme my ako deká niečo povedali. To by si nás podali o ďalší víkend neskôr.

Jolana som po tom, čo sa stalo toto viac nevidel.