Dvojitá strata

Magnetofón

Každý jeden rok sme od štátu do skupiny dostávali darček v podobe magnetofónu . Neviem prečo nám stále ten starý každým rokom vypovedal. Asi zlou manipuláciou, pretože ho v skupine chcel vlastniť každý, kým bol nový a teda bolo jasné že s ním manipuloval, ako keby bol jeho.  Kazety sa tam v kuse striedali, pretože každý jeden chcel tento magnetofón počúvať. A bolo logické , že si chcel piesne na svojej kazete prehrávať a prezentovať tie najväčšie hity pred celou výchovnou skupinou. Každé dieťa totižto potrebovalo pochvalu, aké krásne pesničky na svojej kazete má.

Ja som mal tiež piesne na svojej kazete , ale neboli disco. Všetky svoje zbierky som mal od skupín: Elán, Módusu, Team a podobne . Nikdy neboli zahraničné. Boli to skupiny a speváci, ktoré som vedel aj zaspievať. Bol to v tej dobe taký môj materiál a inšpirácia. Tešilo ma spievať a veľmi som si užíval každú jednu pieseň od Elánu, pretože som tú skupinu úprimne miloval. Elán sa vždy vyznačoval maximom slobody a pravdy a ja som rešpektoval ich charakteristické znaky.

Bolo príjemné počúvať všetko to, čo sme do toho kazetáku vložili . Každý bol nachvíľu malým kráľom a ten pocit bol pre nás všetkých na nezaplatenie. No jedného dna ten magnetofón zmizol a viac v jednej z tried nebol. Začalo sa pátranie a magnetofón sa po dvoch týždňoch našiel. Našiel sa v areály ústavu  s odlomenými dvierkami na kazetu a pošúchaný na povrchu.

Ja som ale vedel, ako sa to všetko stalo.

Jedného dňa som počul, ako sa dvaja chalani za stolom bavia o tom, že by chceli mať rádio na izbe, a počúvať si kazety vždy večer pred spaním, pretože sa im zacnelo mať aspoň niečo, čo nebolo spoločné , čo by bolo ich a z čoho by mali radosť . Neriešil som to, pretože som tomu neprikladal nejakú váhu, a tak som si myslel , že by chceli ale nebudú mať, pretože im ho nemá kto kúpiť, a keby im ho aj niekto kúpil, tak by mu ten magnetofón zamkli do skrine a oni by ho nedostali nikdy. Z pár dní, sme sa samozrejme všetci dozvedeli, že niekto vzal zo šiestej výchovnej skupiny nový magnetofón a ja som už úprimne tušil, kto ho vzal. Nikdy som nikomu nič nepovedal, pretože nebolo pekné v takej veľkej skupine detí v domove vôbec niečo na niekoho vyzradiť , pretože by som asi neprežil do rána. A v skutočnosti ma do toho ani nič nebolo. No nič mi nebránilo k tomu, aby som si ich len tak všímal a presviedčal sám seba o tom, že sú to skutoční páchatelia. Na druhý deň ráno,  boli chalani tajnostkári a bavili sa veľmi opatrne s každým. No v očiach mali radosť.. oči im jasali tak silno, že som mal pocit že sú to najvyrovnanejší chalani na svete, aj napriek tomu čo sa im v živote stalo. Nechcel som im kaziť radosť , pretože som vedel že tá radosť z uloveného magnetofónu jedného dňa skončí, a predpokladám že po tom príde plač.

Za posledné dni sa nič neudialo, pretože vychovávateľky čakali kto sa prizná, alebo prezradí. Na to som mal čuch a vedel som ako budú postupovať už na začiatku. V našom domove sa vždy niekto prezradil. Buď ho niekto začul , alebo si začal užívať svoj ukradnutý lump. Všetko sa vždy zistilo asi tak do troch dní , či za jeden deň, no magnetofónu nikde už týždeň. Začali sa cez víkend prehľadávať všetkým izby, matrace a ustlané postele sa  sťahovali na chodbu a v skrini neostalo oblečenie v poličkách. Vychošky vždy čakali na víkend, pretože v tej dobe bolo najlepšie robiť si s deckami všetko, čo len chceli bez akýchkoľvek svedkov denných, či týždenných žiakov, ktorí bývali s nami počas týždňa. Vedeli, že tam cez víkend ostávajú už len decká z domova, pre ktorých matky neprišli a ktorí sú v opatere štátu a tým pádom sú vydané napospas osudu. Takto sme to vždy akonáhle začala piatková družina cítil. Nikdy som sa nemýlil.

Nič nenašli

Celý víkend sme mali čo robiť. Upratovali sme si rozhádzané postele, skrine v izbách a občas sme si museli aj kľaknúť na chodbu, pretože sme si dovolili vôbec niečo na to povedať. Niektorí boli aj bez večere alebo aj bez druhej večere. Ono to v podstate šlo tak nejako ako každý víkend. Ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu a toto bol živý príklad toho, ako sa dokáže človek prispôsobiť aj v takej situácií ako život v ústave počas víkendu. No jediné čo bolo jasné , bolo to že sa  cez víkend nič nenašlo. V pondelok som prechádzal okolo izieb na pochodí a na bunke číslo 305 som začul dvoch chalanov, ako sa rozprávajú o tom, že by bolo najlepšie niečo vrátiť , pretože sa stále prehľadávajú izby. Boli to chalani, ktorí sa bavili pred týždňom o tom, ako by chceli magnetofón. Hneď som vedel, že majú obaja niečo spoločné s krádežou a bol som si takmer istý , že sú do toho zapletení na milión percent. No stále som veril, že ho vrátia na pôvodné miesto aspoň bez priznania. Ak by ho tam vychošky našli, asi by ukončili vyšetrovanie a nemali by dôvod niekomu len tak obviňovať.

Nedokázal som to povedať. Vedel som že sú to oni, no nedokázal som sa ani dívať na to, ako sa ostatné decká trápili pretože doplácali na chalanov , ktorí sa rozhodli niečo zobrať. No asi to bol osud, pretože som to nebol akurát ja, čo natrel jedného z tých chalanov ale dievča z nižšieho ročníka, ktorá počula ako sa o tom magnetofóne bavia. Od tej doby boli veľmi intenzívne sledovaní a každý ich krok bol každému oku vychovávateľky jasný ..

Prielom

Keďže sme mali školu v dedine, každé ráno nás nočný vychovávateľ do školy s veľkou skupinou určitých ročníkov sprevádzal do tejto školy z mesta. A poobede nás zase sprevádzala poobedná vychovávateľka späť z dediny v ktorej bola škola, do domova V domove nás už čakali vychošky v jedálni a tam si nás rozdelili klasicky po skupinách. Počas obeda som ale nestihol udržať moč a teda utekal som chodbu cez všetky bunky rovno do svojej, aby som šiel rýchlo na záchod. V tom po chodbe šla aj jedna vychoška.. Nevedel som prečo zvolila tak rýchle tempo, a mal som pocit, že je celkom nahnevaná. Vliezla do kúpeľne bunky 305. Nachvíľu zastavil s nádejou, že zistím čo sa deje. V kúpeľni hlasný krik a zúfalý plač. A hľa chalani obaja, ktorí mali spoločné len to, že ukradli magnetofón. Vychovávateľka pristihla jedného z chalanov , ako na silu vyzlieka druhého so slovami: ,, takto som si to predstavoval, milujem ta , rajcuješ ma, chcem ta, už to na mňa ide“ No ale problém bol v tom, že tieto slová ten koho ten chalan vyzliekal na silu nepoznal, pretože bol v ústave od narodenia, a ten čo ho vyzliekal na silu. Len medzi rečou, ten chalan chodil raz za dva mesiace k otcovi domov. On v podstate občas domov chodil, a niekedy vždy z domu prišiel v zanedbaných a neopraných šatách a hlavne so stiahnutým pažerákom. Zakaždým keď od svojho otca prišiel, šiel rovno na obed, a vždy vypľul obsah ústnej dutiny s dusiacim sa zvukom rovno do taniera, a trvalo asi aj tri dni, kedy si konečne zvykol vôbec prehltnúť stravu. Ale vrátim sa k meritu veci. Vychovávateľka ich teda načapala v kúpeľni, ako ten jeden ubližuje a vyzlieka toho druhého zo slovami , ktorým nerozumel asi ani on a nie len ja. Okamžite ich s krikom vytiahla von a šli obaja na obed. Neviem ako sa ocitli v kúpeľni na hornom poschodí , ale to je asi teraz už jedno. Obed im samozrejme obom nedali, keďže ich vychoška začala rovno na obede pred všetkými vypočúvať. Pýtala sa ich na to, čo sa v kúpeľni stalo , a kto koho napadol. Chalani, ktorí stáli vedľa seba sa navzájom obviňovali a začali sa hádať, koho bol nápad ten magnetofón zobrať.. Oni sa nakoniec prezradili. Lenže vychoška chcela vedieť, prečo jeden z nich vyzliekal toho druhého. Neodpovedali, mali sklonené hlavy. Až jeden z nich zdvihol hlavu a povedal, že toto videl doma u otca, a že je normálne niekoho vyzliekať bez jeho súhlasu. Jedáleň v sekunde stíchla a už počúvali.

Dialóg

Vychoška: ,, prečo máš pocit, že to čo si spravil je v poriadku?“

Chlapec: ,, pretože som to videl každý deň doma“

Vychoška: ,, dotýkal sa ta niekto?“

Chlapec: ,, áno môj otec“

Vychoška: ,, čo ti pri tom otec hovoril?“

Chlapec: ,, že rajcuješ ma, milujem ťa, ak budeš ticho, budeš so mnou, rajcuješ ma a už to na mňa ide“

Vychoška: ,, ale tvojmu kamarátovi sa to nepáči, vieš o tom?“

Chlapec: ,,ja som si myslel , že sa mu to páči, pretože takto nejako som reagoval zo začiatku aj ja a mama, a takto sa to má“

Vychovávateľka ukončila rozhovor, a poslala ich sadnúť si do svojej skupiny za stôl. Mala priznanie ohľadne krádeže magnetofónu a zároveň niečo nové. Len pripomínam, že toto bola akurát vychoška, ktorá bola vždycky veľmi dobrá a nikdy nikoho nepotrestala bez toho, aby mala dôvod.

Je pravda, že takéto rozhovory by sa v dnešnej dobe asi viedli v súkromí, ale v tej dobe bolo všetko verejné. Nič sa neskrývalo a hlavne nie v domove v ktorom som vyrastal.

Silné svrbenie a bolesť

Ubehol čas, a záhady boli vyriešené. Magnetofón našli v dezolátnom stave v záhrade, ako som spomínal. V podstate sa neskôr šuškalo, že sa chalani ešte pred incidentom v kúpeľni rozhodli magnetofón zámerne poškodiť a strčiť do zeme , ako náhodne nájdený.

Neskôr som v inej bunke na chodbe počul nárek a plač. Bol to presne ten chalan, čo bol iniciátor krádeže a chalan, ktorý k tomu otcovi raz za dva mesiace chodil. Asi tak dva dni , a nejako som sa už musel postaviť z tej postele unavený, lebo som mal predtuchu, že sa niekto trápi , a nič sa s tým nerobí. Bolo to asi tým, že sa nočná vychovávateľka zakryla do pelecha, a pravdepodobne okolo jednej ráno už zaspala. Šiel som sa pozrieť na to hlasné trápenie do inej bunky výchovnej skupiny , a tam som našiel chalana skrčeného na posteli s rukami na genitáliách so slzami v očiach. Stále som nevedel čo sa deje, pretože som bol pri ňom, a nevedel som, ako mu pomôcť. Šiel som teda zavolať vychošku s tým, že potrebujem pomoc s vedomím, že ide asi o nejaký zápal slepého čreva alebo niečoho, keď tak chlapec plače a leží v kŕčoch. Nakoniec sa nočná vychoška predsa len postavila s nenávistnými očami rovno do mojich, a šla pozrieť dieťa na posteli, ktoré sa trápilo. Pribehla malátne k nemu, a spýtala sa ho , či ho bolí brucho. On odpovedal, že ho brucho nebolí a že ho bolí pipík . Vedel som čo ho bolí a rozumel som tomu slovu. Vychoška mu rozkázala, aby jej ho ukázal, pretože nebolo normálne, aby niečo tak intenzívne podľa jeho chovania bolelo. Chalan jej ho ukázal a nestačila sa ani zhroziť , ako jeho penis vyzeral. Ten chalan tam mal kráter . Mal tam doslova krvavú jamu, ktorá sa stále prehlbovala a on nevládal od bolesti.

Okamžite zalarmovala lekára a ten mu diagnostikoval Syfilis . Na druhý deň som ho nevidel, a minimálne dva týždne , pretože musel byť od nás preč.. A v podstate od toho momentu vôbec.

Sebastián chcel niečo mať, pretože v rodine v ktorej sa ocitol raz za dva mesiace, videl len strach, alkohol, bolesť a sexuálne násilie od svojho vlastného otca. Preto nahuckal chalana z domova, ktorý nemal od narodenia nikoho. No problém bol v tom, že chcel byť tak silno doma, že si neuvedomoval že všetko v biologickej rodine bolo zlé, a pokladal všetko za správne.

V biologickej rodine nemal čo jesť, nemal si čo obliecť a ešte aj chorobu od svojho rodiča nachytal.

Asi to tak Boh zariadil a chcel, aby bol iniciátor krádeže magnetofónu z triedy. Ak by nebolo krádeže.. ako by to všetko ostatné dopadlo ?