Keď sa niečo v ústavnom zariadení stratí , tak je to celkom problém. Keď sa ale stratí niečo zo zborovne vychovávateľov , je to už viac ako zle. A keď nám vychovávatelia nepovedia čo sa stratilo, to už je že úplne zle. To je jedným slovom kľačanie všetkých detí v ústavnom zariadení a vypočúvanie detí v separé miestnosti, kde si môžu aj udrieť ak sa im nepáči, alebo si s vami robiť čo len chcú. Za zatvorenými dverami ste ich . Môžu si s vami robiť čo len chcú, pretože podľa vedúcej výchovy je to rozkaz robiť ústavným deťom zle s podmienkou aby sa nerobilo zle deckám z rodín, ktorí sú počas týždňa na internáte. My sme ale mali smolu, že niekto niečo ukradol cez víkend, a cez víkend sme ostávali len decká, ktoré patrili štátu. Len štátu a nikomu inému a to bol dôvod prečo sme víkendy neznášali. Vždy nás ovládla atmosféra pochmúrna, pretože sme vedeli, že decká z rodín nebudú svedkom ničoho a tak nebudú svedkami , čo sa so štátnymi deckami za zavretými dverami robí .
Niečo zmizlo zo zborovne. Neviem čo , doteraz som sa snažil si spomenúť , no neprišiel som na to. Všetkých nás dali kľačať na chodbu bez akéhokoľvek vysvetlenia a tak sme kľačali a čakali čo bude. Vedúca výchovy okolo nás chodila pomalým krokom , a my sme sa modlili, aby nám odzadu nestrelila facku. Bol to skutočne nepríjemný pocit. Jednak sme nevedeli čo sa deje, za druhé kľačali sme na chodbe a za tretie, neboli sme si istý , či nám nepristane dlaň vedúcej na líci. Museli sme sa pozerať do steny, takže ten strach bol skutočne oprávnený. (veď bol víkend , to sa mohlo, pretože toto bol ich víkend a oni si vždy mohli s ústavnými deckami robiť čo len chcú)
,,Niekto zo zborovne niečo ukradol“ hrdo a špicatým nosom hľadela do stropu prechádzajúc sa medzi nami. Všade ticho len na konci chodby nárek malých detí , ktoré kľačali na chodbe s nami.
,,Ak sa jeden z vás neprizná a to vieme kto to ukradol, tak budete kľačať bez obeda, večere a budete aj bez raňajok“ hrdo nahlas pripomenula znova z hlavou a očami smerom k stropu. Bolo cítiť , že si to užíva , a že je nekompromisná . Milovala , keď sa jej ostatné vychovávateľky báli. Nikdy to priamo nepovedali, no ja som to z nich vždy cítil . Ten rešpekt tam bol neskutočne okatý.
,,Ak sa do desiatich sekúnd niekto neprizná, tak budete kľačať do rána“ hrdo!
Nikto sa ale nepriznal , a tak otvárali postupne každú jednu skriňu na izbách. Nakoniec mali podozrenie, že je to v zamknutej skrini u môjho spolubývajúceho. Prikázali mu, aby vstal a odomkol skriňu. On vstal, a skriňu odomkol. Nenašli nič, no mali pocit , že to čo hľadajú zrejme asi schoval niekde inde. A tak ho zmlátili na izbe tak, že nedokázal ležať minimálne týždeň na posteli. Našli obeť a my sme sa mohli postaviť a ísť na obed asi tak o pol druhej poobede. Hrozilo, že ho mať nebudeme vôbec.
Počas týždňa som šiel okolo zborovne , a náhodou som započul, ako sa bavia dve vychovávateľky , že to čo hľadali našli. V inej taške a v inej miestnosti. Začali navzájom vtipkovať , že je to v podstate jedno , pretože sa nemá kto z príbuzných sťažovať , pretože tie decká nemajú nikoho , a môžu si s nimi robiť čo len chcú .. Ten smiech bol zákerný , bol tak povrchný .. tak silný , ako keby nás ovládali ..
Celá debata | RSS tejto debaty